Sopka sa týči do výšky 3 715 metrov a je viditeľná takmer odkiaľkoľvek na ostrove. Stačí pár dní na Tenerife a začnete ju brať ako samozrejmosť. Skutočná veľkosť sa však ukáže, až keď ju zmeriate od dna oceánu. Odtiaľ sa dvíha približne 7 000 metrov nahor, čím sa stáva treťou najvyššou sopkou sveta – vyššie sú len havajské Mauna Kea a Mauna Loa.

Celý príbeh sa však nezačal kráľovskými titulmi, ale obyčajnou pšenicou. V roku 1969 austrálske úrady zaviedli prísne kvóty na jej produkciu. Casleyovci mali takmer 4 000 hektárov úrody pripravenej na zber, no nové pravidlá im dovoľovali legálne predať pšenicu vypestovanú zhruba len na 40 hektároch – teda na nepatrnom zlomku ich pôdy. Pre rodinu to znamenalo finančnú katastrofu, navyše bez práva na odvolanie či kompenzáciu. Po neúspešnom proteste sa Leonard Casley rozhodol pre krok, ktorý by väčšinu ľudí ani nenapadol. Namiesto toho, aby z Austrálie odišiel, jednoducho z nej vystúpil.

V Stolických vrchoch na Gemeri sa skrýva takmer dva a pol kilometra dlhý železničný tunel v tvare písmena S, ktorý držal európsky rekord ešte skôr, než ním vôbec niečo prešlo. Postavili ho za vojny, prerazili s veľkou slávou – a potom doň nikdy nepoložili koľaje. Za celú jeho históriu ním neprefrčal ani jeden vlak. Dnes je z neho najdlhší cyklotunel Európy a tretí najdlhší na svete a prejazd ním pripomína skôr jaskyniarsku výpravu než cyklovýlet.

Na nenápadnom rohu ulice, pri kamennom moste cez riečku Miljacku sa 28. júna 1914 odohralo niekoľko sekúnd, ktoré zmenili svet. Práve tu Gavrilo Princip zastrelil rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku Žofiu – a tento atentát sa stal bezprostrednou zámienkou pre rozpútanie prvej svetovej vojny. Latinský most pritom vyzerá úplne obyčajne a väčšina návštevníkov by okolo neho prešla bez povšimnutia, nebyť pamätnej dosky na rohu. Je to dokonalý obraz Sarajeva: mesta, kde sa veľké dejiny odohrávajú na nečakane malých miestach.

Toto je Národný park Ordesa y Monte Perdido. Miesto, kde krajina vyzerá, akoby ju niekto navrhoval s úmyslom šokovať. Pyreneje sú vo všeobecnosti podceňovaným pohorím. Väčšina ľudí pozná Alpy a Dolomity, Pyreneje bývajú tým pohorím „medzi" – medzi Francúzskom a Španielskom alebo medzi Atlantikom a Stredozemným morom. A práve preto je Národný park Ordesa y Monte Perdido taký výnimočný. Nie je preplnený, nie je odfotený zo všetkých uhlov, nie je na každej druhej pohľadnici.

Keď v júli 1911 stál Hiram Bingham pred žulovými múrmi Machu Picchu, na okne jedného z chrámov bolo načmárané cudzie meno a dátum: „A. Lizárraga 1902.“ Muž, ktorý sa do dejín zapísal ako objaviteľ stratého mesta Inkov, teda hneď v deň objavu našiel dôkaz, že tam pred ním bol niekto iný. Vo svojom denníku to dokonca poctivo zaznamenal: „Agustín Lizárraga je objaviteľom Machu Picchu.“ O štyri desaťročia neskôr, vo svojej slávnej knihe, už túto vetu nezopakoval a nenapísal.

Serpentíny vytesané do vápencových útesov, dokonalý asfalt aj na okraji ostrova a zákruty, ktoré sa stáčajú jedna za druhou – nič z toho na Mallorke nevzniklo náhodou. Za väčšinou legendárnych horských ciest ostrova stojí jediný človek: inžinier Antonio Parietti, ktorý ich v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia navrhol s ohľadom na turistov a krásu výhľadov. Najlepšiu trasu cez skalné výbežky pritom hľadal tak, že po nich vodil oslíkov, a výsledné cesty potom projektoval po ich trasách. O cyklistoch vtedy nemohol ešte ani tušiť, no výsledok vyzerá, akoby na nich myslel celý čas. Práve preto sa dnes na Mallorke vystrieda okolo 200-tisíc cyklistov ročne a ostrov má povesť cyklistického raja Európy.

Podľa katalánskej legendy Montserrat nevytvorili ani ľadovce, ani milióny rokov erózie. Horu vraj vyrezali anjeli zlatou pílou, aby stvorili trón pre Pannu Máriu. A hoci to znie ako rozprávka, pri pohľade na jej siluetu sa čudujete, či sa niečo podobné naozaj nestalo. Zúbkovaný hrebeň so strmými skalami a bizarnými vežami pôsobí tak nezvyčajne, že ani geologické vysvetlenie ho úplne nezbavuje záhadnosti.

Obertauern leží v Salzburskom kraji vo výške medzi 1 740 a 2 526 metrami. Turistický región sa rozprestiera od obce Untertauern cez priesmyk Radstädter Tauernpass až po Tweng v Lungau. Práve táto kombinácia vysokohorského prostredia a pokojnejších údolných oblastí dáva miestu charakter, ktorý je ťažko nájsť na jednom mieste.

V lete región ponúka viac než 280 kilometrov značených turistických chodníkov vedúcich cez alpské lúky, okolo vodopádov a aj na vyhliadkové vrcholy. Panoramatické výhľady začínajú prakticky hneď po príchode — nadmorská výška sa tu nedá ignorovať. Pre rodiny s malými deťmi je k dispozícii sieť trás prispôsobených pre kočíky, takže vysokohorskú krajinu si môžu užiť aj tí najmenší.

Lipica je miesto v slovinskom krase, kde sa od roku 1580 nepretržite chová jedno jediné plemeno. Žrebčín funguje viac ako štyri storočia, čo z neho robí najstarší európsky žrebčín chovajúci jedno plemeno bez prerušenia. Zakladateľom bol habsburský arcivojvoda Karol II., ktorý tu nechal vybudovať chovné zázemie a priviezť prvé španielske kone. Z nich a z následného kríženia s arabskými, talianskymi a dánskymi líniami vznikol lipicán tak, ako ho poznáme dnes. Každý lipicánsky kôň na svete má v rodokmeňi niektorú zo zakladateľských línií – Pluto, Conversano, Favory alebo Neapolitano.

Keď sa turistické davy v Benátkach stanú neznesiteľnými, miestni vedia, kam ísť. Chioggia leží asi 45 kilometrov južne od Benátok, na polostrove medzi Benátskou lagúnou a Jadranským morom, a Taliani ju dlhodobo volajú „malé Benátky". Nie je to len poetické prirovnanie — kanály, mosty, podchody a úzke uličky tu skutočne pripomínajú slávnejšiu susedku. Rozdiel je v tom, že Chioggia nie je mesto pre turistov. Je to mesto, kde ľudia reálne žijú.

V roku 1876 prijala titul cisárovnej Indie. Britské impérium vtedy ovládalo takmer štvrtinu zemského povrchu a žila v ňom štvrtina vtedajšej svetovej populácie. Jej meno dodnes nesú austrálsky štát Victoria, Viktóriine vodopády v Afrike, Viktóriine jazero v Afrike, hlavné mesto Britskej Kolumbie aj desiatky ďalších miest na štyroch kontinentoch.

Akropolský vrch je vidieť takmer z každého bodu mesta. Parthenón, chrám zasvätený bohyni Aténe, stojí na jeho vrchole už vyše 2 400 rokov a bez ohľadu na to, koľkokrát ho človek videl na fotografiách, skutočný pohľad zdola nahor má úplne inú rozmer. Atény sú jedným z mála miest na svete, kde sa staroveká história nedá oddeliť od každodenného života, pretože stojí priamo uprostred neho.

V marci 2021 uviazla v Suezskom prieplave kontajnerová loď Ever Given. Loď dlhá 400 metrov sa kolmo zasekla medzi brehmi a zablokovala jeden z najvyťaženejších námorných koridorov sveta. Za šesť dní, čo trvalo jej vyslobodenie, sa na oboch koncoch kanála nahromadilo vyše 200 plavidiel a globálny obchod prichádzal o odhadom desať miliárd dolárov denne. Jedna loď v kanáli dokázala dočasne paralyzovať svetové zásobovanie — lepší dôkaz o význame tejto vodnej cesty asi neexistuje.

Jediný zdokumentovaný prípad, keď Sentinelci reagovali bez zbraní, sa odohral v januári 1991. Indický antropologický tím vrátane antropologičky Madhumaly Chattopadhyayovej — prvej ženy, ktorá sa kedy takejto výpravy zúčastnila — priviezol kokosové orechy. Sentinelci vstúpili do vody, zbierali orechy, priblížili sa k člnu. Pri jednom momente zdvihol mladý muž luk — žena vedľa neho mu šípom sklopila dole. Pri druhej návšteve o mesiac neskôr už Sentinelci nastúpili priamo do člna a vzali si celé vrece kokosu. Tieto dve stretnutia sú dodnes považované za jediné, skutočne, priateľské kontakty v celej histórii.

Casu martzu je ovčí syr, do ktorého sa zámerne vpustia larvy syrárky drobnej. Nie náhodou, nie je to pochybenie vo výrobe – úplne vedome, ako súčasť receptúry, ktorá sa na Sardínii odovzdáva už po stáročia. Larvy prejedajú syr zvnútra, ich tráviace enzýmy rozkladajú tuky a výsledkom je extrémne mäkká, krémová hmota s intenzívnou korenistou chuťou, ktorá podľa tých, čo ho jedli, v ústach pretrváva celé hodiny. Podáva sa namazaný na sardínskom plochom chlebe pane carasau, k tomu silné červené víno cannonau.

No čím väčšie bolo mesto, tým horšie sa s riekou zaobchádzalo. Stáročia sa do Temže vylieval odpad z garbiarne, priemyselných závodov a aj londýnske splašky. V roku 1357 kráľ Eduard III. oficiálne popísal stav rieky ako „hnusný a zapáchajúci".

Podľa dostupných údajov ľudia najčastejšie konzumujú alkohol v decembri, čo zároveň znamená, že práve v tomto období si najčastejšie pripíjajú a štrngajú pohármi. Tento zvyk je rozšírený po celom svete, no jeho pôvod nie je úplne jednoznačný a existuje viacero vysvetlení, prečo si pri prípitku cinkáme.

Predstav si živočícha, ktorý nepotrebuje jesť niekoľko rokov, dožíva sa sto rokov, nemá oči a napriek tomu vníma všetko okolo seba. Nie je to výtvor sci-fi scenáristu. Žije v tme pod slovinskou zemou a stáročia ho ľudia považovali za dračie mláďa.

Existuje krajina, kde prezident Francúzska a španielsky biskup spoločne vládnu horskému štátu s menej ako 90 000 obyvateľmi, kde sa neplatia takmer žiadne dane, kde viac ako 90 percent územia tvorí nedotknutá príroda a kde sa pravidelne konajú cyklistické etapy Tour de France a Vuelty, ktoré sú pre cyklistov kultovými miestami. Táto krajina nie je fikcia. Volá sa Andorra a leží v horách, stlačená medzi Francúzskom a Španielskom.