Temža: rieka, ktorá stvorila Londýn
Keby ste sa spýtali Londýnčanov, čo definuje ich mesto, väčšina by menovala červené poschodové autobusy, Big Ben alebo možno hmlu. Temža by sa do zoznamu dostala neskôr, ak vôbec. A pritom bez nej by Londýn neexistoval. Práve táto rieka rozhodla o tom, kde Rimania postavia svoje mesto, kde sa písali zmluvy meniace históriu, kde sa topili odpadky celej metropoly a kde sa napokon odohrala jedna z najdramatickejších ekologických obnôv modernej Európy.
Temža má 346 kilometrov a pramení v Gloucestershire, v oblasti Cotswolds. Tečie cez Oxford, Reading, Windsor a napokon Londýnom, kde sa vlieva do Severného mora. Hoci nie je najdlhšou riekou v krajine – tou zostáva Severn – je najdlhšou riekou, ktorá tečie výlučne cez Anglicko, a po stáročia bola jeho hospodárskou chrbticou.
Rimania si miesto pre Londinium vybrali práve preto, že Temža ponúkala ideálnu kombináciu: bola dosť hlboká na kotvenie lodí a dosť úzka na premostenie. Okolo roku 47 n. l. tu vyrástlo obchodné centrum, ktoré sa stalo hlavným mestom rímskej Británie. Odtiaľ viedli cesty do celej provincie a rieka slúžila ako prirodzená tepna zásobovania. Tento strategický význam sa nezmenil ani po tisícročiach – keď v roku 1215 prinútili baróni kráľa Jána podpísať Magnu Chartu, stalo sa tak na ostrove Runnymede priamo v Temži.
Stredoveký a novoveký Londýn sa od rieky nedokázal odtrhnúť. Kráľovské paláce vznikali pozdĺž brehov – Hampton Court, Kew, Richmond, Greenwich. Obchodníci posielali náklad do celého impéria a späť. Koncom 18. storočia bola Temža jednou z najrušnejších vodných ciest sveta. Londýn bol centrom obrovskej ríše a rieka bola jej tepnou.
No čím väčšie bolo mesto, tým horšie sa s riekou zaobchádzalo. Stáročia sa do Temže vylieval odpad z garbiarne, priemyselných závodov a aj londýnske splašky. V roku 1357 kráľ Eduard III. oficiálne popísal stav rieky ako „hnusný a zapáchajúci". O päťsto rokov neskôr sa situácia nezlepšila, skôr naopak. Roku 1858 nastalo to, čo sa do histórie zapísalo ako Veľký smrad – The Great Stink. Horúce leto spôsobilo, že rieka, premenená na otvorený kanál, vydávala taký zápach, že rokovania v budove parlamentu priamo na brehu museli byť prerušené. Do okien vešali závesy namočené v chlóre. Nepomohlo to.
Paradoxne práve tento krízový bod situáciu zmenil. Inžinier Joseph Bazalgette dostal poverenie navrhnúť kanalizačný systém, ktorý Londýn dodnes využíva. Masívne stoky na oboch brehoch Temže odviedli odpad ďalej od mesta a kvalita vody sa postupne zlepšovala. Ale len čiastočne.
Skutočný zlom prišiel až v druhej polovici 20. storočia. V päťdesiatych rokoch bola Temža v Londýne prakticky mŕtva – bez kyslíka, bez rýb, ekologická katastrofa v srdci metropoly. Sprísnenie zákonov, investície do čistenia odpadových vôd a dlhoročné úsilie stoviek organizácií priniesli výsledky, ktoré málokto čakal. Dnes rieka opäť hostí lososy, morské koníky, tuleňov aj sviňuchy. V roku 2010 získala Temža medzinárodnú cenu za ekologickú obnovu – najväčšie environmentálne ocenenie svojho druhu na svete v tom čase.
Temža má aj svoju meteorologickú kapitolu. V stredoveku a novoveku zamŕzala počas tuhých zím natoľko, že na nej vznikali tzv. Frost Fairs – ľadové jarmoky. Ľudia na zamrznutej rieke stavali stany, hrali sa, piekli mäso a dokonca tlačili noviny priamo na ľade. Prvý zdokumentovaný Frost Fair sa uskutočnil v roku 1607. Po roku 1814 však rieka prestala zamŕzať. Dôvodom bol okrem otepľovania aj nový Londýnsky most postavený v roku 1825 – mal menej pilierov než starý, voda prúdila rýchlejšie a zamŕzanie sa stalo nemožným.
Na Temži sa odohrali aj udalosti, ktoré presahujú bežné historické záznamy. V januári 2006 sa do rieky zatúlala veľryba dlhá takmer päť metrov a preplávala až ku Chelsea. Tisíce Londýnčanov sledovali záchranné akcie, no zviera napokon neprežilo. O dvanásť rokov neskôr sa pri Gravesende objavila beluga – biela veľryba z Arktídy, vzdialenej vyše 1 500 kilometrov. Miestni ju prezývali Benny. Niekoľko mesiacov sa pohybovala v ústí rieky a napokon zmizla, pravdepodobne naspäť na sever.
Temža má 45 plavebných komôr, viac než 80 ostrovov a aspoň 50 pomenovaných prítokov. Zásobuje Londýn pitnou vodou – priamo z rieky pochádzajú dve tretiny spotreby mesta. A chráni ho aj pred povodňami: Temžská bariéra postavená v osemdesiatych rokoch je jednou z najväčších pohyblivých povodňových bariér sveta a niekoľkokrát ročne sa zatvára, aby zadržala prílivové vlny z Severného mora.
V literatúre a umení rieka zanechala stopu rovnako hlbokú ako v histórii. Canaletto ju maľoval zo záhrad Chelsea, Turner zachytil svetlo na jej hladine, Monet sedel pri Westminster Bridge a skúmal, ako sa hmla mieša so spomienkami. Dickens ju opísal ako miesto mrtvôl a tajomstiev, Conrad ako kontrast medzi civilizovanosťou a divočinou.
Temža je rieka, ktorú Londýn dlho bral ako samozrejmosť – a takmer úplne zničil. Dnes je symbolom toho, čo sa stane, keď sa mesto rozhodne napraviť vlastné chyby. Nie metaforicky, ale doslova: ryby sa vrátili, voda je čistejšia a rieka, ktorú jeden poslanec nazval „tekutou históriou", stále tečie stredom mesta.
