Babička Európy: žena, ktorá vládla šesťdesiat rokov

Keď v júni 1837 zomrel britský kráľ Viliam IV., arcibiskup z Canterbury a lord Conyngham, šli do Kensingtonského paláca s neodkladnou správou. Osemnásťročné dievča, ktoré ich prijalo v župane a osamote, bez sprievodu, sa stalo kráľovnou Spojeného kráľovstva. Jej prvým rozhodnutím po oznámení správy bolo vyžiadať si hodinu pre seba — osamote, bez matky, bez poradcov. Po celom detstve strávenom pod permanentným dohľadom to bol prvý moment skutočnej slobody.

Viktória sa narodila 24. mája 1819 v Kensingtonskom paláci ako Alexandrina Victoria a od narodenia bola formovaná pre trón. Jej otec, princ Eduard, vojvoda z Kentu, zomrel keď mala menej ako rok. Matka a jej ambiciózny správca John Conroy zaviedli prísny výchovný systém — neskorší historici ho nazvali „kensingtonský systém" — ktorý mal dcéru formovať ako poslušnú a závislú. Viktória zdieľala s matkou spálňu až do korunovácie, mala presne rozvrhnuté hodiny, vymedzený okruh spoločnosti. Kamarátky v rovnakom veku nemala takmer vôbec.

Na trón nastúpila bez skúseností s politikou, no s jasnou hlavou a silnou vôľou. Prvé roky vlády boli nepokojné. Zlom prišiel sobášom. Princ Albert zo Saska-Koburgu a Gothy (jej bratranec) ju prvýkrát navštívil krátko pred jej sedemnástymi narodeninami. Viktória si ho okamžite všimla — v denníku si o ňom zapísala nadšené záznamy o jeho výzore, očiach a výraze tváre. O štyri roky neskôr, v roku 1839, mu sama navrhla sobáš. Podľa protokolu ako panovník, to musela navrhnúť ona — ako kráľovná nemohla čakať, kým sa niekto opýta jej. Zosobášili sa 10. februára 1840.

Albert sa stal jej najdôležitejším poradcom a spoločníkom. Mal poriadok v štátnych veciach, záujem o vedu a techniku, a postupne preberal čoraz väčší podiel jej vládnych povinností. Spolu mali deväť detí, čo Viktória znášala s ambivalenciou — tehotenstvo otvorene neznášala, novorodencov považovala za škaredé, dojčenie za odporné. Napriek tomu tvorili silný pár. Keď v roku 1853 rodila ôsme dieťa s pomocou chloroformu, bola natoľko nadšená účinkom nového anestetika, že ho použila aj o štyri roky neskôr — napriek odporu časti duchovenstva, ktoré to považovalo za odporujúce Biblii.

Albert zomrel 14. decembra 1861 vo veku 42 rokov. Viktória bola zdrvená. Po zvyšok života nosila čierny odev — ešte ďalších 39 rokov. Vyhýbala sa verejným vystúpeniam, málokedy prichádzala do Londýna, žila striedavo na Windsorskom hrade, v Osborne House na ostrove Wight a v Balmorali. Verejnosť ju prezývala „vdova z Windsoru" a popularita monarchie klesla natoľko, že v roku 1864 niekto na bráne Buckinghamského paláca prilepil oznam o prenájme priestorov „v dôsledku odchodu doterajšej nájomníčky z podnikania".

Napriek tomu vládla až do januára 1901 — 63 rokov a 216 dní, čo ju robí druhým najdlhšie vládnucim britským monarchom v histórii. Predstihla ju až jej prapravnučka Alžbeta II. v roku 2015.

Viktóriina politická rola bola zložitejšia. Navonok bola konštitučným monarchom s obmedzenou priamou mocou, no v zákulisí aktívne ovplyvňovala menovania ministrov, písala listy premiérom, tlačila na zahraničnú politiku. Podporovala imperiálnu expanziu Benjamina Disraeliho, svojho obľúbeného premiéra, s ktorým sa rozprávala ako so starým priateľom. Williama Gladstone, ktorý k nej pristupoval formálne a vecne, znášala oveľa horšie — hovorí sa, že si sťažovala, že s ňou komunikuje „akoby bol na verejnej schôdzi, nie pri žene".

V roku 1876 prijala titul cisárovnej Indie. Britské impérium vtedy ovládalo takmer štvrtinu zemského povrchu a žila v ňom štvrtina vtedajšej svetovej populácie. Jej meno dodnes nesú austrálsky štát Victoria, Viktóriine vodopády v Afrike, Viktóriine jazero v Afrike, hlavné mesto Britskej Kolumbie aj desiatky ďalších miest na štyroch kontinentoch.

Prezývku „stará mama Európy" si zaslúžila doslova. Deväť detí, 42 vnúčat a sobáše rozosiate po európskych panovníckych dvoroch — dcéra sa stala nemeckou cisárovnou, vnučka ruskou cárovnou, ďalší potomkovia vládli v Grécku, Rumunsku, Španielsku, Nórsku, Švédsku a Dánsku. Ironicky ani táto sieť rodinných väzieb nezabránila tomu, aby sa jej potomkovia počas prvej svetovej vojny postavili proti sebe na opačných stranách frontu.

Viktória so sebou do európskych dynastií priniesla aj niečo neplánované — hemofíliu. Sama ochorením netrpela, no bola nosičkou choroby, ktorú zdedili niektoré deti a vnúčatá. Najznámejší prípad bol ruský cár Alexej, syn Mikuláša II. a Alexandry (vnučky Viktórie). Choroba sa v jej génoch objavila pravdepodobne spontánnou mutáciou — rolu asi zohral fakt, že Viktóriin otec bol v čase jej počatia 50tnik, o 20 rokov starší než jej mama – Viktória.

Zomrela 22. januára 1901 v Osborne House na ostrove Wight, vo veku 81 rokov, v prítomnosti syna Eduarda a vnuka Wilhelma II., nemeckého cisára. Pochovaná bola v bielych šatách a svadobnom závoji, vedľa Alberta — tak, ako si to sama naplánovala.