Suezský prieplav: kanál, ktorý zmenil svetový obchod
V marci 2021 uviazla v Suezskom prieplave kontajnerová loď Ever Given. Loď dlhá 400 metrov sa kolmo zasekla medzi brehmi a zablokovala jeden z najvyťaženejších námorných koridorov sveta. Za šesť dní, čo trvalo jej vyslobodenie, sa na oboch koncoch kanála nahromadilo vyše 200 plavidiel a globálny obchod prichádzal o odhadom desať miliárd dolárov denne. Jedna loď v kanáli dokázala dočasne paralyzovať svetové zásobovanie — lepší dôkaz o význame tejto vodnej cesty asi neexistuje.
Suezský prieplav spája Stredozemné more s Červeným morom a tým aj Európu s Áziou bez nutnosti oboplávať celý africký kontinent. Pred jeho otvorením museli lode absolvovať cestu okolo Mysu dobrej nádeje — odbočku dlhú asi 9 000 kilometrov, o týždeň dlhšiu a plnú rizík. Prieplav túto cestu eliminoval a zmenil globálnu logistiku natrvalo. Dnes ním prechádza asi 10 percent svetového obchodu, vrátane siedmich percent všetkej ropy.
Myšlienka prepojiť obe moria je stará takmer štyritisíc rokov. Už okolo roku 1850 pred naším letopočtom egyptskí faraóni vybudovali prvý kanál spájajúci Níl s Červeným morom — nie priamo, ale cez rieku, čo bolo nepraktické a časom zaniklo. V nasledujúcich storočiach sa o obnovu kanálu pokúšali egyptskí faraóni, perzskí králi aj rímski cisári — no vždy len nakrátko. Arabský chalíf Al Mansúr ho v roku 770 dal definitívne zatarasiť, aby ho nemohli využívať nepriatelia.
Napoleon Bonaparte pri egyptskom ťažení v roku 1798 projekt zvažoval. Jeho zememerači však vypočítali, že Červené more leží o deväť metrov vyššie ako Stredozemné — prieplav by teda zaplavil Egypt. Bol to omyl, no projekt zastavil. Zememerači merali klasickými nivelačnými prístrojmi, ktorými sledovali výškovú postupnosť od jedného mora k druhému. Niekde v meraní alebo výpočte urobili chybu — skutočný rozdiel hladín je prakticky nulový, čo sa preukázalo až neskôr. Práve preto dnes Suezský prieplav nepotrebuje žiadne plavebné komory, na rozdiel napríklad od Panamského prieplavu, kde sú rozdiely hladín reálne a komory sú nevyhnutné.
Skutočnú modernú stavbu spustil až francúzsky diplomat Ferdinand de Lesseps, ktorý v roku 1854 využil osobné vzťahy s egyptským miestokráľom Saidоm Pašom a získal koncesiu. Spoločnosť Compagnie universelle du canal maritime de Suez vznikla v roku 1857 s kapitálom z Francúzska, Talianska, Rakúska, Egypta aj Ruska. Britská vláda bola spočiatku proti — ovládala vtedajšie pozemné a námorné trasy medzi Európou a Áziou a prieplav by jej táto výhoda vzal.
Stavba trvala desať rokov a zamestnala odhadom jeden a pol milióna ľudí. Spočiatku sa kopalo ručne, postupne pribúdali parné bagre a mechanické dopravníky, ktoré bolo najprv treba skonštruovať. Celkový objem vykopanej zeminy presiahla 75 miliónov kubických metrov. Podmienky boli tvrdé — voda a potraviny sa dovážali na 1 800 ťavách, zdravotná starostlivosť prakticky neexistovala. Odhady počtu mŕtvych sa pohybujú od niekoľkých tisíc až po desiatky tisíc. Prieplav bol slávnostne otvorený 17. novembra 1869.
Paradoxom je, že Británia — ktorá stavbu sabotovala — sa stala v roku 1875 jeho najväčším akcionárom. Egypt sa ocitol na hranici bankrotu a predal svoj 44-percentný podiel britskej vláde. Tá tak získala kontrolu nad kanálom, ktorému sa tak dlho bránila. Táto situácia pretrvala až do roku 1956, keď egyptský prezident Gamal Násir prieplav znárodnil. Nasledovala Suezská kríza — Izrael, Británia a Francúzsko zaútočili vojensky na Egypt. Egyptské sily potopili v kanáli 40 lodí a urobili ho nepoužiteľným. Trojica štátov musela pod medzinárodným tlakom — vrátane amerického — ustúpiť. Tento moment sa považuje za symbolický koniec Británie ako svetovej veľmoci.
Dnes má prieplav dĺžku 193 kilometrov, hĺbku 24 metrov a šírku až 205 metrov. Po rozšírení v roku 2015, ktoré stálo deväť miliárd dolárov, môžu lode plávať oboma smermi súčasne — predtým sa míňali len na rozšírených výhybacích plochách, podobne ako vlaky na jednokoľajovej trati. Kapacita narástla zo 49 na 97 lodí denne. Ročné príjmy z poplatkov dosiahli v roku 2022 rekordných 7,9 miliardy dolárov.
