Sardínia: ostrov, kde sa ľudia dožívajú stovky
Predstavte si miesto, kde stretnúť storočného starca nie je zázrak, ale takmer bežná súčasť dediny. Sardínia patrí medzi „modré zóny“ – oblasti s najvyšším výskytom dlhovekých ľudí na planéte. Na každých stotisíc obyvateľov tu pripadá výrazne viac storočných ako kdekoľvek inde. Tajomstvo nie je v jednej zázračnej prísade, ale v kombinácii viacerých: zdravá strava, genetika, málo stresu a pevné rodinné väzby, ktoré držia generácie pokope. Vedci sem chodia skúmať, prečo Sardínčania starnú tak pomaly. Návštevník to však vníma jednoduchšie – ako ostrov, ktorý sa nikam neponáhľa.
A ten pokoj je cítiť všade. Sardínia je svojbytný ostrov s vlastnou identitou a k pevninskej Itálii má pomerne vlažný vzťah – obyvateľov Apeninského polostrova tu jednoducho volajú „tí z kontinentu“. Okrem taliančiny tu počuť aj sardínčinu a v meste Alghero dokonca katalánčinu. Práve Alghero, prezývané Malá Barcelona, je pozostatkom storočí španielskej nadvlády a katalánsky tu hovorí zhruba pätina ľudí, takže aj názvy ulíc sú dvojjazyčné. Drsnému vnútrozemiu sa zase hovorí Barbagia – Barbarská oblasť, kam kedysi ľudia utiekli pred Rimanmi. A vyplatilo sa, lebo vnútrozemie dobyvatelia nikdy celkom nepokorili. Mestečko Orgosolo, kedysi známe skôr ako centrum banditov, dnes preslávili nástenné maľby murales, ktoré pokrývajú fasády takmer každého domu.
K dlhovekosti Sardínčanov nepochybne prispieva aj to, čo majú na tanieri. Tunajšia kuchyňa sa dosť líši od pevninskej talianskej. Špecialitou sú drobné cestoviny fregola veľkosti šošovice, plnené culurgiones s náplňou zo zemiakov, syra a mäty, a chlieb pane carasau – taký tenký, len tri milimetre, že mu domáci hovoria „notový papier“. K tomu ovčí syr pecorino romano, známy už od staroveku, a poháre miestneho vína ako červené Cannonau či biele Vermentino. Nie náhodou sa hovorí, že na Sardínii sa pri ochutnávke vína nedá šliapnuť vedľa.
Skutočnou hviezdou ostrova je však more. Sardínii sa nie nadarmo prezýva Európsky Karibik – voda je tu priezračná a pláže patria k najkrajším v Stredomorí. Najznámejším pokladom je národný park na súostroví La Maddalena, kam sa najjednoduchšie dostanete celodenným výletom loďou. Medzi belostnými plážami sa ukrýva aj jedna ružová – Spiaggia Rosa na ostrove Budelli. Za svoju farbu vďačí rozdrveným schránkam drobného morského organizmu, no práve preto je vstup na ňu prísne zakázaný a pokutovaný. Nezúfajte však: prístupnú pláž s ružovým nádychom, kde sa dá aj šnorchlovať, nájdete na západnom pobreží pod menom Is Arutas. Jedno pravidlo pritom platí na celom ostrove – piesok, mušle ani kamienky si odtiaľto domov neodnášajte. Je to zakázané a strážcovia na to dôrazne upozorňujú.
A keď sa nabažíte mora, čaká na vás to, čo robí Sardíniu naozaj jedinečnou: krajina posiata kamennými hádankami, aké inde na svete neuvidíte. Po celom ostrove sa týči okolo sedemtisíc stavieb zvaných nuragy – mohutných veží v tvare zrezaného kužeľa, poskladaných z obrovských kamenných blokov bez akejkoľvek malty. Postavili ich príslušníci takzvanej nuragickej kultúry zhruba od 18. storočia pred n. l. a sú výlučne sardínskym úkazom: nenájdete ich nikde inde v celom Stredomorí. Predstavte si široký kamenný valec vysoký ako dnešný päťposchodový dom, ktorý už vyše tritisíc rokov stojí bez kúska spojiva len vďaka vlastnej váhe a presnosti, s akou doň dávni stavitelia ukladali kameň na kameň.
Najväčšia záhada pritom nie je, ako ich postavili, ale prečo. Dlho prevládala predstava, že išlo o obranné pevnosti, no od tej sa postupne upúšťa – obliehať nurag a vyhladovať ľudí vnútri by nebolo nijako ťažké a na vojnové opevnenie je týchto stavieb jednoducho priveľa. Uvažuje sa preto o ich úlohe majákov či siete ohňových signálov varujúcich pred nebezpečenstvom, hoci aj tu je trhlina: oheň by zbadal aj nepriateľ. Čoraz hlasnejšie preto znie predstava o ich posvätnej funkcii, pretože v čase slnovratu a rovnodennosti do niektorých nuragov vstupujú slnečné lúče presne cez určené otvory. Najzachovalejší komplex nájdete pod názvom Su Nuraxi pri obci Barumini v strede ostrova. Jeho meno v sardínčine znamená jednoducho „ten nurag“ – ten najdôležitejší. Ústredná veža tu kedysi merala vyše osemnásť metrov a bola obklopená štyrmi ďalšími. Po stáročia bola celá stavba pochovaná pod zeminou a vyzerala ako obyčajný kopec, kým ju v polovici 20. storočia neodhalili vykopávky. Dnes je to jediná lokalita na Sardínii zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO.
Nuragy nie sú jedinou hádankou ostrova. Za pozornosť stoja aj takzvané Hroby obrov – dávne hromadné pohrebiská, ktorých sú tu na tri stovky a ktoré majú často pôdorys v tvare býčej hlavy. Archeologické nálezy v nich odhalili množstvo kostí uložených vo fetálnej polohe. Práve odtiaľto pramení jedna z najtrvácnejších legiend ostrova: konšpirátori tvrdia, že tu kedysi žili ľudia vysokí cez tri metre. Oficiálne dôkazy pre to neexistujú a samotný názov „hroby obrov“ je len ľudové pomenovanie. Podobne romantické sú aj takzvané vílie domčeky, po sardínsky domus de Janas. Ich domnelé obyvateľky patria k najznámejším mytologickým postavám ostrova – niekto si ich predstavuje ako maličké lietajúce víly, iní ako ženy obdarené magickými schopnosťami. Pravda je zrejme prozaickejšia: v týchto skalných hrobkách pochovávala svojich mŕtvych vyspelá kultúra Ozieri zhruba pred päťtisíc rokmi.
Sardínia je tak ostrovom, ktorý sa nedá obsiahnuť za pár dní. Spája pláže Karibiku s kamennými vežami, ktoré nikto nevie vysvetliť, a s ľuďmi, ktorí akoby objavili recept na dlhý život. Auto sa vám tu zíde, lebo bez neho ostane väčšina týchto miest skrytá. Suvenír v podobe piesku či mušle si síce neodnesiete – zostanú vám však spomienky, a tých budete mať zo Sardínie neúrekom.
