Ako Bingham odhalil zabudnuté mesto Inkov
Keď v júli 1911 stál Hiram Bingham pred žulovými múrmi Machu Picchu, na okne jedného z chrámov bolo načmárané cudzie meno a dátum: „A. Lizárraga 1902.“ Muž, ktorý sa do dejín zapísal ako objaviteľ stratého mesta Inkov, teda hneď v deň objavu našiel dôkaz, že tam pred ním bol niekto iný. Vo svojom denníku to dokonca poctivo zaznamenal: „Agustín Lizárraga je objaviteľom Machu Picchu.“ O štyri desaťročia neskôr, vo svojej slávnej knihe, už túto vetu nezopakoval a nenapísal.
Bingham nosil podobný klobúk ako o desaťročia neskôr filmový archeológ Indiana Jones – a nie náhodou, patrí k jeho predobrazom. Americký dobrodruh a profesor juhoamerických dejín na Yaleovej univerzite pritom Machu Picchu vôbec nehľadal. Jeho výprava mala nájsť Vilcabambu, posledné tajné útočisko Inkov v boji proti Španielom. Bingham študoval 250rokov staré zápisky augustiniánskeho mnícha a z nich odhadol, kde by mesto mohlo ležať. Cestou mu farmár Melchor Arteaga povedal, že na vrchole Starej hory – v kečuánčine Machu Picchu – nejaké rozvaliny sú.
A naozaj boli. Bingham nechal väčšinu výpravy v dedine a stúpal hore v daždi a vlhku len s niekoľkými mužmi. To, čo uvidel vo výške takmer 2 400 metrov, mu vyrazilo dych: kamenné terasy, chrámy a obytné budovy zarastené stromami, bambusom a popínavými rastlinami. Miestni roľníci medzi ruinami dokonca obrábali svoje políčka. „Žulové steny boli perfektne narysované a dokonale do seba zapadali,“ napísal neskôr v bestselleri Stratené mesto Inkov, ktorý preložili do mnohých jazykov.
Za peniaze Yaleovej univerzity sa Bingham na miesto čoskoro vrátil a začal tri roky trvajúce vykopávky. Odhalil celé desaťhektárové mesto z 15. storočia s Chrámom slnka, skladiskami a stovkami stavieb prepojených tisíckami kamenných schodov. A práve tu sa začína druhý, menej hrdinský príbeh. Z lokality doputovalo na Yale viac než 5 000 artefaktov vrátane ľudských kostí. Peru ich žiadalo späť takmer celé storočie a univerzita ich vrátila až v rokoch 2011 a 2012 – sto rokov po objave.
Skutočná genialita Machu Picchu sa však ukrýva v tom, čo Bingham nemohol vidieť na prvý pohľad. Mesto stojí na zlomovej línii medzi dvomi tektonickými doskami, v oblasti, kde sú zemetrasenia bežné. Inkovia to obrátili vo svoj prospech. Kamenné bloky tesali tak presne, že do seba dokonalo zapadali a bez malty – a počas otrasov vraj jednotlivé kamene v stenách nepatrne „tancujú“ a po doznení sa usadia späť na miesto. Práve preto mesto prežilo päť storočí v jednej z najnestabilnejších oblastí planéty.
Dlho sa verilo, že Machu Picchu bolo náboženské centrum alebo posvätné mesto kňažiek. Moderný výskum to však vyvrátil: išlo o kráľovské sídlo, akýsi horský letohrádok inckého vládcu Pachacúteca a jeho dvora, kam sa uchyľovali počas andského leta. To zároveň vysvetľuje, prečo ho Španieli nikdy nenašli. Mesto bolo súkromné, väčšina obyčajných Inkov o ňom možno ani nevedela, a keďže incká kultúra nepoznala písmo, neexistovali o ňom žiadne záznamy, ktoré by sa dobyvatelia mohli dočítať. Španieli legendárne mesto v 16. storočí hľadali, no nikdy nenašli – a preto ho ani nevyrabovali. To z neho robí jednu z mála veľkých inckých lokalít, ktorá sa zachovala nedotknutá.
Bingham nebol jediný, kto si Machu Picchu nárokoval. Najstaršie západné zmienky siahajú do 60. rokov 19. storočia a okrem Lizárragu sa k ruinám pred rokom 1911 dostali aj ďalší cestovatelia a misionári. Sám Bingham nikdy netvrdil, že bol úplne prvý – tvrdil len, že ako prvý pochopil historický význam miesta. A v tom mal pravdu. Bez jeho fotografií, ktorými v roku 1913 zaplnil celé jedno číslo časopisu National Geographic, by sa Machu Picchu nestalo tým, čím je dnes: najnavštevovanejšou pamiatkou Peru a jednou z najatraktívnejších archeologických lokalít sveta, kam ročne prúdi okolo poldruha milióna ľudí.
Bingham sa neskôr stal guvernérom štátu Connecticut a senátorom, dobrovoľne sa zapojil do oboch svetových vojen a viedol leteckú školu vo Francúzsku. Zomrel v roku 1956 vo Washingtone. Po ňom dnes nesie meno serpentínová cesta, ktorá vyváža turistov k mestu, aj luxusný vlak z peruánskeho Cuzca. Ironické na tom je, že muž, ktorého meno nesie cesta k Machu Picchu, kedysi do svojho denníka sám napísal meno toho, kto tam bol pred ním.
