Grossglocknerská horská cesta: postavili ju nezamestnaní a nikto ju nepotreboval

V roku 1924 predstavila skupina rakúskych expertov plán na cestu cez alpský priesmyk Hochtor. Vysmiali sa im. V Rakúsku, Nemecku a Taliansku dohromady existovalo vtedy 154 000 osobných áut a 2 000 kilometrov dlhých asfaltových ciest. Rakúsko práve prišlo o sedem osmin svojho územia, stratilo medzinárodné trhy a zmietalo sa v inflácii. Kto by cestoval cez alpský priesmyk?

Odpoveď prišla o päť rokov neskôr z New Yorku.

Krach na newyorskej burze v roku 1929 zasiahol Rakúsko s mimoriadnou silou. Počas troch rokov klesol hospodársky výkon krajiny o štvrtinu. Nezamestnanosť dosiahla 26 percent. Vláda sa obrátila k starému vysmievanému projektu nie preto, že by verila v turistický potenciál Álp, ale preto, že potrebovala zamestnať ľudí. Cesta mala vytvoriť pracovné miesta pre 3 200 robotníkov z priemerného pol milióna nezamestnaných. Plánovanú návštevnosť odhadli na 120 000 ročne. Aj toto číslo sa väčšine zdalo smiešne optimistické.

Prvé výbuchy (cesta sa razila aj za pomoci výbušnín) zazneli 30. augusta 1930 ráno o 9:30 pri Ferleiten. Salzburský krajinský predseda Franz Rehrl a technik Franz Wallack vo Steyre o štyri roky neskôr prekonali ako prví Alpy autom po upravenej ceste. 3. augusta 1935 bola Grossglocknerská horská cesta slávnostne otvorená. Nasledujúci deň sa na nej jazdili medzinárodné automobilové a motocyklové preteky.

Dnes je to najvyššia asfaltovaná horská cesta v Rakúsku. Vedie z Brucku v Salzburgu do Heiligenblut v Korutánsku, stúpa cez Fuscher Törl na 2 428 metrov a prechádza tunelom pod priesmykom Hochtor na 2 504 metrov. Cesta vedie popod Grossglockner – najvyššiu horu Rakúska s výškou 3 798 metrov – a po ňom dostala svoje meno. Na trase sa nachádza vyhliadka Edelweißspitze vo výške 2 571 metrov a návštevnícke centrum Kaiser-Franz-Josefs-Höhe, pomenované podľa návštevy cisára Františka Jozefa I. a jeho manželky Alžbety v roku 1856. Z Kaiser-Franz-Josefs-Höhe sa otvára panoramatický výhľad na ľadovec Pasterze a masív Grossglocknera.

Vysmievané číslo 120 000 návštevníkov ročne prekonala cesta ešte pred vojnou. V roku 1938 prišlo 375 000 ľudí v 98 000 vozidlách. V roku 1962 to bolo 1,3 milióna návštevníkov a 360 000 vozidiel. Paradoxne, otvorenie Felbertauernskej cesty v roku 1967 a diaľnice Tauern v roku 1975 znížilo prevádzku o pätnásť percent – no zároveň zmenilo charakter „Grossglocknerky“ z jedinej tranzitnej alpskej cesty na to, čím je dnes: výletná trasa pre ľudí, ktorí chcú vidieť hory, nie ich iba pretranzitovať

Každú jarnú sezónu pred otvorením odpracuje päť rotačných pluhov s dvanástimi zamestnancami štrnásť dní na vyčistení 600 000 až 800 000 kubických metrov snehu. Cesta je bežne otvorená od začiatku mája do konca októbra.

Objavila sa aj v cyklistike. V roku 1971 sa Grossglockner stal súčasťou Giro d'Italia – a ako jediný kopec v histórii tohto pretekov získal titul Cima Coppi, teda najvyšší bod celého Gira, mimo talianskeho územia.

Cesta, ktorá vznikla z núdze a zúfalstva, sa stala jednou z najnavštevovanejších turistických atrakcií Rakúska. Čo na to tí experti z roku 1924, ktorí sa im smiali?