Prečo chce Vlkolínec prísť o UNESCO status
Slovensko má mnoho klenotov, ale jeden z nich pozná celý svet. Malebné drevenice, horský vzduch a atmosféra, pri ktorej máte pocit, že ste sa v stroji času vrátili o dvesto rokov dozadu. Vlkolínec. Pre turistov je to rozprávkový „instagramový spot“, pre domácich sa však prestížna nálepka UNESCO stáva čoraz ťažším bremenom.
Situácia zašla tak ďaleko, že sa o nej začína písať v svetových médiách ako Time Out, Lonely planet či The Mirror. A správa je jasná: Vlkolínec bojuje o prežitie svojej pravej identity.
Turistická zoo namiesto domova
Paradox Vlkolínca je bijúci do očí. Na jednej strane je to „pozoruhodne zachovalá osada“, ako ju definuje UNESCO. Na druhej strane v nej ostalo už len 14 stálych obyvateľov. Títo ľudia sa musia denne deliť o svoj životný priestor s obrovským davom – ročne sem zavíta až 100-tisíc návštevníkov.
To už nie je milá návšteva susedov z vedľajšieho okresu. Je to invázia, ktorá mení domov na skanzen. Miestni otvorene hovoria o tom, že sa cítia ako v turistickej zoo. Nie je ničím výnimočným, ak si turisti bez opýtania fotia interiéry cez okná alebo sa prechádzajú po súkromných záhradách, akoby boli súčasťou expozície.
Keď pamiatková ochrana bráni životu
Problémom nie je len správanie turistov, ale aj prísne pravidlá, ktoré so statusom svetového dedičstva prichádzajú. Chcete chovať zvieratá, pestovať plodiny alebo niečo opraviť na dome? Pripravte sa na byrokratický maratón a regulácie, ktoré bežný život v 21. storočí poriadne komplikujú.
Vlkolínec je unikátny práve preto, že to nie je mŕtve múzeum v prírode (ako napríklad skanzen v Pribyline), ale živá obec. Odborník na kultúrne dedičstvo Miloš Dudáš pripomína, že práve táto „obývanosť“ je najväčším lákadlom. Lenže ak odídu poslední obyvatelia, ostane len prázdna kulisa pre víkendových chalupárov a turistov s mobilmi v rukách.
Je UNESCO vinníkom?
Samotná organizácia UNESCO sa bráni. Tvrdia, že hoci je obec zraniteľná voči turizmu, problémom je aj fakt, že domy skupujú ľudia, ktorí ich využívajú len na rekreáciu. Komunita sa rozpadá a autenticita, ktorú všetci tak obdivujeme, sa pomaly vytráca. Zatiaľ čo štáty ako Peru bojujú za každú zmienku v zoznamoch UNESCO, vo Vlkolínci začína prevládať pocit, že menej by bolo viac.
Autenticita nie je dekorácia
Príbeh Vlkolínca nám nastavuje zrkadlo. Chceme vidieť autentické Slovensko, ale svojou prítomnosťou ho paradoxne ničíme. Autenticita totiž nie sú len vymaľované trámy a šindľová strecha. Je to ten každodenný život, ktorý pokračuje aj po tom, čo odíde posledný autobus s turistami.
Ak sa Vlkolínec stane len povinnou jazdou v bedekri, prestane byť domovom. A to by bola pre Slovensko tá najväčšia strata.
Čo si myslíte vy?
