Ernest Shackleton – muž, ktorý na Antarktíde prehral, no zachránil všetkých svojich mužov

V dejinách polárnych výprav nájdeme veľa slávnych mien. Roald Amundsen ako prvý dobyl južný pól, Robert Falcon Scott sa stal symbolom tragédie a odvahy. No ak by sme mali hľadať človeka, ktorý v extrémnych podmienkach ukázal azda najväčšie vodcovské schopnosti, veľmi často zaznie meno Ernest Shackleton.

Jeho najslávnejšia expedícia sa síce skončila neúspechom, no zároveň sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších príbehov prežitia. Shackleton totiž dokázal zdanlivo nemožné – po mesiacoch utrpenia v ľadovom pekle zachránil všetkých 26 mužov svojej posádky.

Muž, ktorého to od mladosti ťahalo na more

Ernest Shackleton sa narodil v roku 1874 v Írsku. Rodičia si preňho predstavovali kariéru lekára, no mladého Ernesta viac než čokoľvek iné priťahovalo more. Ako šestnásťročný odišiel do Liverpoolu a vstúpil do britského obchodného loďstva.

Nasledujúce roky strávil na oceánoch a postupne sa vypracoval až na dôstojníka. Jeho život však zásadne zmenila výzva Kráľovskej geografickej spoločnosti, ktorá označila Antarktídu za jeden z posledných veľkých cieľov zemepisného objavovania.

Shackleton sa nedokázal ubrániť. Túžba po dobrodružstve, objavovaní a veľkých výkonoch ho priviedla k polárnym expedíciám, ktoré sa mali stať zmyslom jeho života.

Prvá veľká skúsenosť v Antarktíde

V roku 1901 sa pridal k britskej expedícii vedenou Robertom Falconom Scottom. Výprava niesla názov Discovery a jej cieľom bolo preskúmať antarktické vnútrozemie.

Scott si Shackletona rýchlo obľúbil. Bol spoločenský, optimistický, ochotný pomôcť a navyše fyzicky veľmi zdatný. Práve preto sa dostal do trojice mužov, ktorí sa vydali na odvážny pochod smerom k južnému pólu.

Expedícia však čoskoro narazila na realitu. Ťažné psy postupne uhynuli, muži trpeli vyčerpaním a zdravotnými problémami a napokon sa museli otočiť späť. Shackleton bol počas návratu vo veľmi zlom stave a Scott ho poslal domov. Práve tu sa začal rodiť ich neskorší konkurenčný vzťah.

Vlastná výprava a neúspešný útok na pól

Po návrate do Británie Shackleton túžil len po jednom – vrátiť sa späť a dosiahnuť to, čo sa mu predtým nepodarilo. V roku 1907 preto zorganizoval vlastnú expedíciu s loďou Nimrod.

Tentoraz skúšal nové riešenia. Okrem mužov si do Antarktídy priviezol aj benzínový automobil a poníky. Ani jedno sa však veľmi neosvedčilo. Vozidlo bolo v ľade prakticky nepoužiteľné a poníky postupne uhynuli.

Shackleton a jeho traja spoločníci sa aj napriek tomu dostali až veľmi blízko južného pólu. Chýbalo im už len 179 kilometrov. V tej chvíli ich však zastavil nedostatok zásob, únava a zlé počasie. Museli sa otočiť.

Aj keď pól nedobyli, návrat výpravy bol vnímaný ako veľký úspech. Navyše ďalší členovia expedície dosiahli južný magnetický pól a vystúpili na sopku Erebus. Shackleton sa po návrate stal hrdinom a získal šľachtický titul.

Ešte väčší plán: prechod celej Antarktídy

Keď sa v roku 1912 dozvedel, že južný pól už dobyli Amundsen aj Scott, rozhodol sa, že sa zameria na niečo ešte odvážnejšie. Chcel ako prvý prejsť Antarktídu naprieč – od Weddellovho mora cez južný pól až k Rossovmu moru.

Bol to obrovský plán. Znamenalo to prejsť približne 2900 kilometrov v najdrsnejšom prostredí planéty. Kvôli tomu musel vypraviť hneď dve skupiny. Jedna mala vyraziť z jednej strany kontinentu, druhá z opačnej a vytvárať sklady so zásobami pre ďalšiu časť cesty.

V auguste 1914 vyplávala loď Endurance s 27 mužmi na palube. Shackleton mal vtedy 40 rokov a veril, že ho čaká najväčší triumf jeho života. Namiesto toho sa začal príbeh, ktorý z neho urobil legendu.

Loď uväznená v ľade

Cesta k brehom Antarktídy sa čoskoro zmenila na boj s ľadom. V januári 1915 loď Endurance zamrzla vo Weddellovom mori len kúsok od pevniny. Posádka dúfala, že sa ľad neskôr uvoľní, no nestalo sa.

Loď zostala uväznená celé mesiace. Posádka sa snažila udržiavať si morálku, hrala futbal na ľade, starala sa o psy a čakala. Shackleton pritom pôsobil pokojne a snažil sa svojich mužov držať psychicky nad vodou.

Nakoniec však prišiel najhorší moment. V októbri 1915 začal ľad loď doslova drviť. Endurance sa lámala pod tlakom krýh a bolo jasné, že ju už nič nezachráni. Posádka musela loď opustiť a vyniesť z nej zásoby, člny aj všetko, čo mohlo pomôcť prežiť.

V novembri loď definitívne zmizla v ľade.

Od tej chvíle už išlo len o život

Shackleton si uvedomil, že expedícia skončila. Už nešlo o prechod Antarktídy, ale o jediné – dostať všetkých mužov živých domov.

Plán bol jednoduchý len na papieri. Muži mali ťahať tri záchranné člny cez ľadové pole, kým sa nedostanú k voľnému moru. V skutočnosti bol terén takmer neprekonateľný. Denne prešli len pár sto metrov a po krátkom čase museli opäť zastaviť.

Ďalšie mesiace strávili čakaním na ľadovej ploche, kým ich kry nedonesú bližšie k moru. Až v apríli 1916 sa konečne mohli nalodiť do člnov a vyraziť.

Najbližšou pevninou bol Sloní ostrov, vzdialený približne 160 kilometrov. Pre hladných, premrznutých a vyčerpaných mužov to však bola obrovská výzva. Napriek tomu sa im podarilo dostať na breh.

Sloní ostrov nebol záchranou

Príchod na pevninu bol síce malým víťazstvom, no skutočné bezpečie stále nepriniesol. Sloní ostrov bol pustý, nehostinný a bez akejkoľvek nádeje na náhodnú záchranu. Neboli tu žiadne osady ani lodné trasy, len zima, vietor, tulene a tučniaky.

Muži si z člnov postavili provizórny úkryt a snažili sa prežiť. Trápil ich hlad, omrzliny a vyčerpanie. Shackleton vedel, že ak rýchlo nezíska pomoc, všetci tu zomrú.

A práve vtedy prišiel s plánom, ktorý sa zdal takmer šialený.

Plavba cez najdivokejší oceán sveta

Jeden zo záchranných člnov dal upraviť na dlhšiu plavbu. Čln dostal meno James Caird a Shackleton sa rozhodol, že sa na ňom spolu s piatimi mužmi vydá na ostrov Južná Georgia, vzdialený asi 1300 kilometrov.

Vedeli, že sa tam nachádza veľrybárska stanica a teda aj šanca na pomoc. Problém bol v tom, že medzi nimi a ostrovom ležal jeden z najnebezpečnejších úsekov oceánu na svete.

Plavili sa na malej sedemmetrovej lodičke, v mrazivej vode, medzi obrovskými vlnami, bez moderných navigačných prístrojov. Mali len plachtu, veslá a sextant. Každý deň bol bojom o prežitie.

Napriek tomu po 16 dňoch dorazili k Južnej Georgii. Bol to neuveriteľný výkon. Lenže ani tým sa ich trápenie neskončilo.

Posledná prekážka: prechod cez hory

Čln pristál na opačnej strane ostrova, než kde sa nachádzala veľrybárska stanica. Traja muži boli príliš slabí na ďalší pohyb, a tak Shackleton pokračoval len s dvomi spoločníkmi.

Pred sebou mali neprebádané horské vnútrozemie ostrova s vrcholmi vysokými až 2500 metrov. Bez mapy, bez vybavenia, bez možnosti odpočinku. Napriek tomu prešli približne 46 kilometrov za 38 hodín nepretržitého pochodu.

Keď napokon dorazili do osady, boli zachránení. Shackleton však stále nemal splnené to najdôležitejšie – na Slonom ostrove naňho čakali jeho muži.

Návrat pre zvyšok posádky

Dostať sa späť na Sloní ostrov bolo mimoriadne ťažké. Niekoľko pokusov zlyhalo kvôli ľadu a zlému počasiu. Shackleton sa však nevzdal. Napokon získal pomoc v Čile a loď, ktorá dokázala preniknúť k ostrovu.

Dňa 30. augusta 1916, teda viac než štyri mesiace po tom, čo zo Slonieho ostrova odišiel, sa konečne vrátil.

A stal sa zázrak. Všetci jeho muži ešte žili.

Po 19 mesiacoch od zamrznutia lode Endurance v ľadových krách boli všetci členovia hlavnej skupiny zachránení.

Prečo je Shackleton dodnes legendou

Ernest Shackleton počas svojich veľkých expedícií v podstate nikdy nesplnil hlavný cieľ tak, ako si ho naplánoval. Južný pól nedobyl, Antarktídu neprešiel a jeho slávna expedícia Endurance sa skončila stratou lode.

Napriek tomu sa stal legendou. Dôvod je jednoduchý – v najťažších chvíľach sa ukázal ako výnimočný vodca. Vedel udržať morálku, robiť správne rozhodnutia pod extrémnym tlakom a nikdy sa nevzdal svojich mužov.

Práve preto ho mnohí považujú za jedného z najväčších lídrov v dejinách objavovania. Nie preto, že prišiel prvý do cieľa, ale preto, že dokázal zachrániť všetkých, aj keď sa zdalo, že už niet nádeje.