Greenwich: Ako by ste pred 100 rokmi určili svoju polohu hodinkami?
Existuje budova na kopci v Londýne, ktorá technicky nepatrí ani minulosti, ani súčasnosti. Stojí presne na hranici, kde sa stretáva východná a západná pologuľa, kde sa „nuluje" celý svetový čas a kde každý deň o jednej hodine padá červená guľa, aby lodiari v prístave mohli nastaviť hodinky. Keby táto budova neexistovala, svet by sa dnes časovo členil úplne inak.
Kráľovské observatórium v Greenwichi vzniklo v roku 1675 z praktickej núdze, nie z vedeckej zvedavosti. Anglické námorníctvo čelilo problému, ktorý stál životy: nevedelo určiť zemepisnú dĺžku na mori. Vedeli, kde sú sever a juh, vedeli odhadnúť šírku podľa výšky slnka, no poloha na osi východ–západ im unikala. Lode sa strácali, vraky sa hromadili.
Vo vitríne dnešného Greenvich múzea leží chronometer H4 od Johna Harrisona – hodinky, ktoré vyriešili jeden z najväčších praktických problémov námorníctva. Určiť zemepisnú šírku bolo relatívne jednoduché – stačilo sledovať výšku slnka nad obzorom. Oveľa záludnejšia bola zemepisná dĺžka, teda poloha na osi východ–západ. Princíp jej výpočtu bol elegantný: Zem sa otočí o 360° za 24 hodín, čiže o 15° za hodinu. Ak námorník zistil, kedy nastalo poludnie na lodi – slnko je najvyššie, tieň najkratší – a zároveň vedel, koľko je v tom momente hodín v Greenwichi, stačilo odčítať rozdiel. Dve hodiny rozdiel znamenali 30° zemepisnej dĺžky. Problémom boli hodinky. Mechanické hodiny tej doby sa vplyvom vlhkosti, teploty a pohybu lode rýchlo rozladili, chyba niekoľkých minút znamenala navigačnú odchýlku v desiatkach kilometrov. Harrison tento problém vyriešil chronometrom, ktorý sa za 81 dní plavby do Jamajky odchýlil len o päť sekúnd – čo zodpovedalo chybe necelých dvoch kilometrov. Za tento vynález bojoval s britským parlamentom o odmenu dlhé roky. Napokon ju dostal, no až po osobnom zásahu kráľa Juraja III.
Kráľ Karol II. preto poveril astronóma Johna Flamsteeda, aby zostavil presné hviezdne tabuľky, z ktorých by sa dala odvodiť poloha lode. Budovu navrhol Sir Christopher Wren a postavili ju na kopci v Greenwichi – prvú účelovú vedeckú inštitúciu v Británii.
Flamsteedov dom, najstaršia časť observatória, bol dokončený v roku 1676 a stal sa sídlom astronómov kráľovského dvora. V Osemuholnej miestnosti viseli dvoje neobyčajné hodiny s kyvadlom dlhým štyri metre, ktoré tikali raz za štyri sekundy a mali presnosť sedem sekúnd za deň – na svoju dobu výkon, ktorý nemal obdobu. Práca na hviezdnych katalógoch pokračovala naprieč generáciami. Astronóm James Bradley zmapoval medzi rokmi 1750 a 1762 šesťdesiat tisíc hviezd s takou presnosťou, že jeho katalógy sa používali ešte v štyridsiatych rokoch 20. storočia.
Zlom prišiel v roku 1851, keď astronóm George Airy inštaloval tranzitný kruh – ďalekohľad zameraný presne na sever a juh, ktorý slúžil na meranie prechodu hviezd poludníkom. Práve tento prístroj sa stal základom nultého poludníka. O tridsaťtri rokov neskôr, v roku 1884, sa vo Washingtone D.C. zišli delegáti z 25 krajín na Medzinárodnej meridánovej konferencii. Na stole boli štyria kandidáti: Greenwich, Paríž, Berlín a Washington. Zvíťazil Greenwich – mal najlepšiu astronomickú infraštruktúru, najbohatšie dáta a väčšina svetových námorných máp ho už de facto používala. Poludník prechádzajúci Airyho tranzitným kruhom sa stal nulovým bodom zemepisu. Francúzsko sa zdržalo hlasovania a vlastné mapy podľa parížskeho poludníka vydávalo ešte niekoľko desaťročí.
Nultý poludník bol dlho vyznačený mosadzným pásom vo dvore observatória. Neskôr ho nahradili nerezovou oceľou. Od 16. decembra 1999 svieti cez londýnske nočné nebo zelený laserový lúč smerujúci na sever – presne po línii, kde sa stretáva západ s východom. Turistov láka možnosť postaviť sa priamo na poludník a mať doslova jednu nohu na každej pologuli. Merajú si čas, fotia sa s roztiahnutými rukami a málokto si v tom momente uvedomuje, že stoja na línii, o ktorej mieste v priestore sa viedli diplomatické spory.
Greenwichský stredný čas – GMT – má vlastný príbeh. Lodiari ho začali používať ako navigačný standard dávno pred tým, než ho niekto úradne stanovil. Britskí námorníci mali na palube chronometer nastavený podľa Greenwichu a podľa neho počítali svoju vzdialenosť od nultého poludníka. Keď sa táto prax rozšírila, väčšina svetových časových pásiem začala byť definovaná ako odchýlka od Greenwich – hodina vpred, dve hodiny vzad. Železnice GMT prijali v roku 1847, pretože bez jednotného času sa nedali zostaviť cestovné poriadky. Zákonom ho v Británii uzákonili až v roku 1880.
Zaujímavou súčasťou každodenného chodu observatória bola červená guľa na stožiari nad budovou. Astronóm John Pond ju inštaloval v roku 1833 ako vizuálny časový signál pre lode kotviace v Temži a v Dockoch. Každý deň o 12:55 začala stúpať, o 12:58 bola hore a presne o 13:00 padla. Lodiari a hodináři v okolí si podľa nej nastavovali čas. Guľa padá dodnes – každý deň o jednej.
Čo sa často prehliadne: samotná línia nultého poludníka v dvore observatória nie je presne na GPS súradnici 0°. Moderné satelitné systémy, vrátane GPS, používajú o niečo odlišný referenčný rámec – IERS Reference Meridian – ktorý prechádza asi 102 metrov na východ od Airyho tranzitného kruhu. Ak teda stojíte na mosadznom páse v dvore observatória s GPS prijímačom, ukáže vám súradnicu mierne na západ od nuly. Rozdiel vzniká tým, že Airyho prístroj bol zarovnaný podľa lokálnej gravitácie, nie podľa rotačnej osi Zeme. Ide o drobnosť, no ukazuje, že aj zdanlivo pevné body majú svoje komplikácie.
Greenwich nie je len turistická destinácia. Je to miesto, kde sa stretáva história námorníctva, astronómie, geopolitiky a každodenného merania času. Každý deň, keď ľudia po celom svete nastavia budík alebo skontrolujú čas letu, pracujú s odkazom systému, ktorý pred stopäťdesiatimi rokmi dohodla skupinka vedcov a diplomatov na kopci nad Temžou.
