Atatürk: muž, ktorý obrátil Turecko naruby
Je 14. marec 1899 a mladý muž nastupuje na vojenskú akadémiu v Istanbule, vtedy ešte oficiálne Konstantinopole. Má len osemnásť rokov a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by mal zmeniť dejiny. Volá sa Mustafa Kemal Atatürk a pochádza z pomerne nenápadných pomerov. Osmanská ríša, do ktorej sa narodil, ešte stále existuje, no už dávno nie je tým, čím bývala. Kedysi obrovské impérium sa rozpadá, prichádza o územia, jeho pokladnica je vyčerpaná a Európa ho posmešne nazýva „chorým mužom na Bospore“.
Mustafa Kemal sa narodil v roku 1881 v Solúne, vtedajšom kozmopolitnom meste plnom rôznych národností. Jeho pôvod je dodnes predmetom diskusií – otec mal pravdepodobne albánske korene, matka bola zrejme Turkyňa, no objavujú sa aj iné teórie. V každom prípade vyrastal v prostredí, kde sa miešali kultúry, jazyky aj náboženstvá. Už od mladosti ho lákala armáda, ktorá patrila medzi málo moderných inštitúcií v ríši. Práve v nej videl cestu, ako niečo zmeniť.
Po štúdiách na vojenských školách vstúpil do armády a rýchlo si začal uvedomovať, v akom zlom stave sa ríša nachádza. Na jednej strane bol spätý s jej tradíciami, na druhej strane obdivoval pokrok Európy. Tento vnútorný rozpor – medzi Východom a Západom – sa stal jednou z hlavných čŕt jeho osobnosti. Zúčastnil sa viacerých konfliktov, v ktorých sa Osmanská ríša snažila udržať svoje územia, no väčšinou neúspešne. Už vtedy bolo zrejmé, že starý systém nedokáže prežiť.
Do dejín vstúpil naplno počas prvej svetovej vojny. V roku 1915 velil obrane Dardanel proti britským silám a dokázal ich zastaviť. Táto bitka z neho urobila národného hrdinu a zabezpečila mu rešpekt nielen medzi vojakmi, ale aj medzi civilným obyvateľstvom. V čase, keď sa ríša rútila k porážke, sa Mustafa Kemal stal jednou z mála postáv, ktoré symbolizovali nádej.
Po skončení vojny sa situácia dramaticky zhoršila. Spojenci obsadili Istanbul a plánovali rozdelenie osmanského územia. Časti krajiny mali pripadnúť Grécku, Arménsku či západným mocnostiam, zatiaľ čo zvyšok mal zostať slabým štátom pod ich kontrolou. Sultán, ktorý formálne vládol, bol v skutočnosti len bábkou.
Mustafa Kemal to odmietol prijať. V roku 1919 odišiel do Anatólie, kde začal organizovať odpor. Oficiálne mal upokojovať situáciu, no v skutočnosti pripravoval povstanie. V Ankare vytvoril nové centrum moci a postupne získaval podporu armády aj obyvateľstva. Začala sa vojna za nezávislosť, v ktorej bojoval proti všetkým – proti okupačným silám aj proti vlastnej vláde v Istanbule.
Najväčšou hrozbou boli grécke jednotky, ktoré postupovali hlboko do vnútrozemia. V rozhodujúcich bitkách však Kemal dokázal situáciu zvrátiť a postupne ich zatlačil späť. V roku 1922 dobyl Smyrnu, dnešný Izmir, čím sa vojna prakticky skončila. Tento moment bol zároveň poznačený tragédiou – veľkým požiarom mesta a smrťou desaťtisícov civilistov, za ktorú sa dodnes vedú spory o zodpovednosti.
Víťazstvo umožnilo Mustafovi Kemalovi urobiť zásadný krok. V roku 1922 zrušil sultanát a tým definitívne ukončil existenciu Osmanskej ríše. O rok neskôr vyhlásil vznik Tureckej republiky a stal sa jej prvým prezidentom. V tom momente začala najradikálnejšia transformácia krajiny v jej dejinách.
Kemal bol presvedčený, že ak má Turecko prežiť, musí sa úplne zmeniť. Jeho cieľom bolo vytvoriť moderný, sekulárny štát podľa európskeho vzoru. Začal reformami, ktoré zasiahli prakticky všetky oblasti života. Zrušil islamské právo a nahradil ho občianskym zákonníkom inšpirovaným Európou. Zaviedol monogamiu, posilnil práva žien a umožnil im zúčastňovať sa na verejnom živote. Zmenil kalendár, časový systém aj jednotky mier.
Jednou z najviditeľnejších zmien bola reforma písma. Arabské písmo nahradil latinkou, čím výrazne uľahčil gramotnosť. Zároveň zakázal tradičné prvky oblečenia, ako napríklad fez, a podporoval európsky štýl. Tieto kroky mali symbolicky aj prakticky odtrhnúť krajinu od jej osmanskej minulosti.
Tieto zmeny však neboli prijaté bez odporu. Najmä na vidieku a medzi konzervatívnymi vrstvami vyvolávali silné napätie. Povstania boli tvrdo potláčané a Kemal postupne sústredil moc do vlastných rúk. Politický systém sa zmenil na režim jednej strany a opozícia bola eliminovaná. Aj keď reformy smerovali k modernizácii, spôsob ich presadzovania bol autoritársky.
Napriek tomu si získal obrovskú popularitu. Pre mnohých Turkov bol mužom, ktorý zachránil krajinu pred rozdelením a ponížením. Pod jeho vedením sa Turecko stabilizovalo a začalo napredovať. V roku 1934 mu parlament udelil priezvisko Atatürk, čo znamená „otec Turkov“. Tento titul mal symbolizovať jeho výnimočné postavenie v dejinách krajiny.
V posledných rokoch života bol už živou legendou. Cestoval po krajine, podporoval vzdelanie a snažil sa upevniť reformy, ktoré zaviedol. Zároveň sa mu podarilo zlepšiť vzťahy so susedmi vrátane Grécka, čo bolo ešte nedávno nemysliteľné.
Jeho životný štýl však nebol bez následkov. Nadmerné pitie alkoholu sa podpísalo na jeho zdraví a v roku 1937 mu diagnostikovali cirhózu pečene. O rok neskôr, 10. novembra 1938, zomrel v istanbulskom paláci Dolmabahçe – na tom istom mieste, odkiaľ kedysi odišiel posledný osmanský sultán.
Mustafa Kemal Atatürk zanechal po sebe krajinu, ktorá sa zásadne líšila od tej, do ktorej sa narodil. Z tradičného, nábožensky orientovaného impéria vytvoril moderný štát orientovaný na Západ. Jeho odkaz je však dodnes predmetom diskusií. Pre jedných je vizionár, ktorý zachránil a modernizoval Turecko. Pre iných autoritársky vládca, ktorý presadzoval zmeny bez ohľadu na vôľu časti spoločnosti.
Isté je len jedno – máloktorý človek dokázal v tak krátkom čase tak zásadne zmeniť smer celej krajiny. A práve preto patrí Atatürk medzi najvýznamnejšie postavy moderných dejín.
