Istanbul: Mesto, ktoré malo sedem mien
Keď dnes napíšete na obálku „Istanbul", list dorazí. Keby ste pred sto rokmi napísali to isté, pošta by nevedela, čo s tým. Mesto na Bospore sa počas svojej viac ako tisícročnej histórie premenovalo toľkokrát, že každé jeho meno je vlastne samostatný príbeh – príbeh o tom, kto práve vládol a čo chcel svetu povedať.
Všetko sa začalo nenápadne. Prvá osada na tomto mieste sa volala Lygos a bola pravdepodobne tráckeho pôvodu. O nej nevieme takmer nič. Okolo roku 657 pred Kristom sem priplávali grécki kolonisti z Megary a postavili nové mesto. Pomenovali ho Byzantion – pravdepodobne podľa svojho vodcu Byzasa, hoci samotné slovo mohlo byť prevzaté zo staršieho tráckeho názvu, ktorý tu už existoval. Byzantion rástol ako obchodné mesto na križovatke dvoch morí a dvoch kontinentov, no po stáročia zostával len jedným z mnohých gréckych miest.
Skutočný zlom prišiel 11. mája 330, keď rímsky cisár Konštantín I. slávnostne zasvätil mesto ako nové hlavné mesto ríše. Officiálne ho nazval Nova Roma – Nový Rím. Chcel tým povedať, že toto nie je len nová metropola, ale priamy nástupca večného mesta. Názov sa však neujal. Ľudia začali hovoriť Konštantínopol – Konštantínovo mesto. Nie preto, že by to cisár nariadil, ale preto, že takto to prirodzene cítili. Prvý doložený výskyt tohto mena v dokumentoch pochádza až z čias cisára Theodosia II., teda takmer storočie po Konštantínovi. Mesto si pomenovanie vybralo samo, zdola.
Byzantínci sami však v každodennej reči používali niečo úplne iné. Keď sa rozprávali o svojom meste, nepotrebovali dlhé meno. Hovorili mu jednoducho Polis – Mesto s veľkým M. Ako keby na svete existovalo len jedno. A v ich svete to tak aj bolo – Konštantínopol bol od piateho do trinásteho storočia najväčším a najbohatším mestom Európy. Vikingovia mu hovorili Miklagarðr – Veľké mesto. Slovania ho volali Carigrad – Cisárovo mesto. Každý národ mal svoje meno, no všetci tým mysleli to isté miesto.
Osmani po dobytí mesta v roku 1453 priniesli ďalší názov. V diplomatickej korešpondencii sa používal arabský prepis Kostantiniyye ako formálny úradný názov. No v bežnej tureckej reči existovalo slovo, ktoré Turci používali už pred dobytím aj po ňom – Istanbul. Jeho pôvod je fascinujúci. Pochádza zo stredogréckej hovorovej frázy stin Poli, čo znamená jednoducho „v meste". Tí istí Byzantínci, ktorí svoje mesto volali len „Mesto", mu tak nechtiac dali meno, ktoré prežilo ich vlastnú ríšu. Turci toto slovo prevzali a pridali na začiatok samohlásku, pretože turečtina neznáša niektoré hláskové zhluky na začiatku slov. Vznikol Istanbul – meno, ktoré v sebe skrýva grécku hovorovú reč a osmanskú výslovnosť zároveň.
Definitívnu bodku názvotvorbe dal rok 1930. Mladá Turecká republika prechádzala rozsiahlou modernizáciou a vyzvala cudzie krajiny, aby prestali používať staré názvy tureckých miest a prešli na turecké verzie. Pre toto mesto to znamenalo jediné: Istanbul. Spojené štáty zmenili úradný názov v máji 1930, ostatné krajiny nasledovali postupne.
Grécko zostáva výnimkou dodnes. Ekumenický patriarcha, jedna z najvyšších autorít pravoslávneho kresťanstva, stále sídli v Istanbule a jeho oficiálny titul obsahuje starý názov Konštantínopol. Pre grécku komunitu to nie je sentimentálna záležitosť – je to živá kontinuita tradície starej takmer dvetisíc rokov.
Istanbul teda nie je len nové meno starého mesta. Je to meno, ktoré v sebe nechtiac uchováva všetky predchádzajúce vrstvy. Keď ho dnes vyslovíte, niekde hlboko v jeho slabikách stále znie grécke „do mesta" – pripomienka toho, že toto miesto bolo vždy niečím viac než len bodom na mape.
