Namíbijský Sperrgebiet chráni svoje poklady
Toto územie bolo viac než sto rokov úplne odrezané od bežného sveta. Strážené, neprístupné, zahalené legendami o obrovskom bohatstve aj nekompromisnej ochrane. Vzniklo ako rezervácia na diamantových poliach a dodnes patrí medzi najmenej dostupné miesta v celej Afrike.
Na úvod si však priznajme jednu nepresnosť – a to rovno v názve. Správne by sme mali hovoriť o národnom parku Tsau ǁKhaeb. Takto sa totiž toto miesto označuje v jazyku Khoekhoegowab. Lenže tento názov používa málokto. Aj preto, že znak „ǁ“ nie je chyba ani zvláštny symbol, ale tzv. klikacia spoluhláska (tlosknutie jazykom).
Jej správna výslovnosť si vyžaduje schopnosť cvaknúť jazykom o bočnú stranu úst – čo väčšina Európanov jednoducho nedokáže. Práve tieto zvuky sú typické pre pôvodné jazyky obyvateľov Namíbie, ktorí tu žili ešte predtým, než sa z oblasti v roku 1908 stalo zakázané územie Sperrgebiet.
Nemecké pomenovanie, ktoré doslova znamená „uzavretá oblasť“, sa postupne udomácnilo. Označuje rozsiahly pás pobrežných púští a pustatín s rozlohou približne 22 000 km² – teda územie veľké takmer ako polovica Slovenskej republiky . Hoci ide dnes oficiálne o národný park (od roku 2008), a navyše jeden z najcennejších v Afrike, turizmus tu stále nie je vítaný.
Ak chceš pochopiť, prečo to tak je, stačí jediné slovo: diamanty.
Práve tie sú dôvodom, prečo je toto miesto dodnes tak prísne strážené.
Prvý diamant tu objavil v apríli 1908 pri údržbe železnice neďaleko osady Grasplatz muž menom Zacharias Lewala. Tento moment odštartoval diamantovú horúčku, ktorá mala veľmi podobný priebeh ako známe zlaté horúčky v Kalifornii či na „Klondajku“.
Do oblasti začali prúdiť tisíce ľudí, ktorí sa vydávali cez nehostinnú krajinu v nádeji na rýchle zbohatnutie. A spočiatku to bolo prekvapivo jednoduché – nachádzali sa tu jedny z najbohatších diamantových ložísk na svete.
Tieto drahokamy sa na povrch dostali vďaka dávnym sopečným procesom spred miliárd rokov. Postupnou eróziou sa uvoľnili a rieky Vaal a Orange ich odniesli stovky kilometrov až k pobrežiu, kde sa usadili v sedimentoch.
Podľa dobových príbehov bolo možné diamanty doslova naberať lopatou. Ležali tesne pod povrchom, niekedy dokonca priamo na zemi, pripravené na zber zo slnkom vysušenej krajiny.
Do púšte sa nevstupuje
Koloniálna správa nemeckej Juhozápadnej Afriky si veľmi dobre uvedomovala hodnotu tohto územia. Nelegálna ťažba bola pre ňu neprijateľná, a preto sa rozhodla diamantové polia prísne chrániť.
Pod vedením Bernharda Dernburga vzniklo Sperrgebiet – zakázaná zóna, z ktorej boli bez milosti vyhnaní všetci bez povolenia. Ochranné opatrenia boli zavedené s typickou nemeckou precíznosťou.
Zaujímavé je, že samotné diamantové ložiská zaberali pôvodne len asi 300 km². Napriek tomu bolo uzavreté územie až 75-krát väčšie. Tento široký ochranný pás fungoval ako efektívna bariéra.
Nikto nemohol tvrdiť, že sa tam dostal náhodou. Kto by sa vybral nesprávnym smerom, musel by putovať púšťou niekoľko dní, kým by sa dostal k ložiskám – a to už by si ho takmer určite všimli hliadky.
Tie operovali na ťavách, kontrolovali vstupy a mali jasné pravidlá. Sankcie boli prísne – vysoké pokuty, dlhé tresty väzenia, vyhostenie a v krajnom prípade aj zastrelenie.
V praxi však často stačilo kontrolovať jedinú prístupovú cestu a železničnú trať vedúcu z prístavu Lüderitz. Tá spájala oblasť s uzavretými mestami ťažobných spoločností, ako Pomona, Elizabeth Bay či Kolmanskuppe. Bez povolenia – tzv. Passierschein – sa tam nikto nedostal.
Postupne získala výhradné práva na ťažbu spoločnosť Deutsche Diamantengesellschaft, čo ochranu ešte viac sprísnilo. Vonkajšiu hranicu strážila armáda, vnútornú samotná ťažobná spoločnosť.
V tomto „diamantovom kráľovstve“ platili vlastné pravidlá. Niektoré boli naozaj zvláštne – napríklad zákaz nosenia oblečenia s vreckami.
Zamestnanci si po skončení práce nesmeli odniesť nič – ani oblečenie, ani osobné veci. Zo Sperrgebietu odchádzali doslova bez ničoho. Až po dôkladnej kontrole dostali výplatu a mohli si kúpiť nové oblečenie.
