Muž z ocele: príbeh Stalina, ktorý dodnes rozdeľuje svet

Je 1. december 1934, krátko po pol piatej popoludní. V leningradskom Smolnom paláci sa ponáhľa do svojej kancelárie vysoký predstaviteľ komunistickej strany Sergej Kirov. Má pred sebou dôležitý prejav, v ktorom má oznámiť rozhodnutie o zrušení prídelového systému. Úlohu mu len deň predtým osobne zveril sovietsky vodca Josif Stalin. Do kancelárie však nikdy nedôjde. Na chodbe ho zastaví Leonid Nikolajev, priloží mu zbraň k zátylku a vystrelí. Kirov je na mieste mŕtvy.

Oficiálne ide o čin psychicky labilného jednotlivca, ktorý sa chcel pomstiť. Stalin však túto udalosť okamžite využije. Už o dva dni nariaďuje tajnej polícii, aby našla dôkazy o rozsiahlej konšpirácii proti režimu. O niekoľko týždňov sa začína vlna zatýkania, ktorá prerastie do tzv. veľkej čistky. Počas nasledujúcich rokov je zatknutých viac ako milión ľudí a státisíce z nich končia na popravišti.

Stalin, vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, sa narodil v gruzínskom meste Gori do extrémnej chudoby. Jeho otec bol násilnícky alkoholik a matka negramotná žena, ktorá si ťažkou prácou zarábala na živobytie. Z troch detí prežil iba on. Detstvo prežil v prostredí plnom násilia, kde otec bil matku aj jeho. Malý Soso sa ju snažil brániť a už v detstve si osvojil tvrdosť a odolnosť, ktoré ho sprevádzali celý život.

Matka chcela, aby sa stal kňazom, a podarilo sa jej dostať ho na teologickú školu a neskôr do seminára v Tbilisi. Práve tam sa však jeho životný smer zásadne zmenil. Namiesto viery ho začali priťahovať myšlienky marxizmu. Zo seminára bol napokon vylúčený a namiesto duchovnej dráhy sa vydal cestou revolucionára. Začal organizovať štrajky, zapájal sa do ilegálnej činnosti a postupne si budoval postavenie v revolučnom hnutí.

Prijal prezývku Koba a neskôr meno Stalin – „muž z ocele“. Jeho schopnosti si všimol Vladimir Lenin, ktorý ocenil jeho oddanosť aj schopnosť zabezpečovať financie pre stranu. Stalin sa podieľal aj na násilných akciách vrátane prepadov bankových transportov, ktoré boľševici vnímali ako legitímne „vyvlastnenie“.

Po revolúcii v roku 1917 sa Stalin rýchlo dostáva medzi najvyšších predstaviteľov moci. Kľúčovým momentom je rok 1922, keď sa stáva generálnym tajomníkom strany. Funkcia mala byť pôvodne administratívna, Stalin ju však využil na budovanie vlastnej moci. Po Leninovej mozgovej príhode sa začína boj o nástupníctvo. Najväčším rivalom bol Lev Trockij, no Stalin ho postupne odstránil, rovnako ako ďalších svojich protivníkov vrátane bývalých spojencov Zinovieva a Kameněva.

Koncom 20. rokov spustil radikálnu premenu krajiny. Kolektivizácia znamenala násilné odoberanie pôdy roľníkom a ich združovanie do kolchozov. Tí, ktorí odporovali, boli označení za „kulakov“ a stali sa terčom represálií. Nasledovali deportácie, popravy a masové presuny obyvateľstva. Výsledkom bol ničivý hladomor na začiatku 30. rokov, ktorý si vyžiadal milióny obetí, najmä na Ukrajine.

Súčasne prebiehala rýchla industrializácia. V rámci päťročných plánov vznikali tisíce fabrík a Sovietsky zväz sa menil z agrárnej krajiny na priemyselnú veľmoc. Tento pokrok však bol vykúpený obrovským ľudským utrpením a nútenou prácou miliónov ľudí.

Vražda Sergeja Kirova sa stala zámienkou na rozpútanie masového teroru. Nasledovali zatýkania, vykonštruované procesy a popravy. V tzv. moskovských procesoch sa obvinení pod nátlakom priznali k zločinom, ktoré nespáchali. Režim zaviedol aj tzv. trojky – orgány, ktoré rozhodovali o vine a treste bez riadneho súdu. Atmosféra strachu zasiahla celú spoločnosť a ľudia sa začali navzájom udávať.

Na začiatku druhej svetovej vojny Stalin uzavrel dohodu s nacistickým Nemeckom o neútočení, ktorá obsahovala aj tajný dodatok o rozdelení Poľska. Spolupráca však skončila v roku 1941, keď Hitler zaútočil na Sovietsky zväz. Stalinova armáda bola oslabená čistkami a utrpela obrovské straty. Napriek tomu sa Sovietskemu zväzu podarilo zvrátiť priebeh vojny a v roku 1945 dobyť Berlín. Stalin sa tak stal jedným z hlavných víťazov vojny a upevnil postavenie svojej krajiny ako svetovej veľmoci.

Po vojne rozšíril svoj vplyv na východnú Európu, kde vznikli komunistické režimy závislé od Moskvy. Doma si udržal absolútnu moc a jeho kult osobnosti dosiahol vrchol. Napriek represívnemu charakteru režimu si však Stalin získal aj obdiv časti obyvateľstva. Pre mnohých bol vodcom, ktorý porazil nacizmus a premenil zaostalú krajinu na veľmoc. Tento obraz bol navyše dlhodobo posilňovaný propagandou.

Tieto pohľady však nemenia realitu jeho vlády. Stalinov režim bol založený na násilí, strachu a systematickej likvidácii skutočných aj domnelých nepriateľov. Milióny ľudí zahynuli v gulagoch, počas hladomoru, v čistkách alebo v dôsledku represívnej politiky štátu.

V marci 1953 bol Stalin nájdený na svojej dači v bezvedomí. O niekoľko dní, 5. marca, zomrel. Zanechal po sebe krajinu, ktorá sa stala svetovou veľmocou, ale aj dedičstvo utrpenia a strachu, ktoré dodnes vyvoláva silné emócie.

Jeho príbeh je dôkazom toho, ako môže neobmedzená moc v rukách jedného človeka zmeniť dejiny – a zároveň zničiť nespočetné množstvo ľudských životov.